Nerástlo pod srdcom mamy, ale v ňom…

Rozhovor s matkou osvojeného dieťaťa

 

Mária a Jozef sú rodičia – netypickí. Mária síce je biologickou mamou, ale dieťa nesplodila s mužom. Jozef je plnohodnotným otcom, ale nie biologickým. Od vekov sú prototypom tých, ktorí sú rodičmi nie pre okamih splodenia či pôrodu, ale predovšetkým pre zodpovednosť za budúcnosť dieťaťa, výchovu, starostlivosť, odovzdávanie lásky.

V LPP sa stále viac stretáme s túžbou po dieťati. Zrejme to súvisí s narastajúcimi problémami s plodnosťou. Sme si vedomí, že Pánom a Darcom života je Boh. Niekoho pozve k rodičovstvu tým „obyčajným“ spôsobom. A niektorých povolá k rodičovskej úlohe aj inak. V každom prípade je materstvo i otcovstvo povolanie.

Dnes myslím na všetkých tých, ktorí dostali dar a povolanie prijať dieťa, ktoré sa im nenarodilo, no osvojili si ho. Moja priateľka Janka si adoptovala dieťatko ako slobodná. Keďže (zatiaľ) nestretla muža, s ktorým by si mohla založiť kresťanskú rodinu, nechcela čakať len na biologicky vlastné dieťa. Rozhodla sa svoju lásku odovzdať ďalej prostredníctvom adopcie. A ako ju poznám, myslím, že je živým príkladom toho, že pri adopcii nejde o to „nájsť vhodné dieťa pre seba“, ale „byť dobrým rodičom dieťaťu“.

Nechcem, aby si niekto myslel, že akosi zjednodušene podsúvam bezdetným nápad adopcie. Nie. Som presvedčená, že povolanie byť adoptívnym rodičom dáva tiež Boh. Niekomu áno, niekomu nie. Neznamená to ani, že bezdetní sú tí „viac povolaní“. Toto povolanie môže počuť tak človek bezdetný, ako aj ten, komu sa deti narodili; môže ho počuť človek v manželstve, aj človek slobodný. Boh nás volá k láske rozličnými spôsobmi a nikomu nechcem predpisovať, aký to má byť. Len si skromne želám, aby nasledujúci rozhovor bol povzbudením počuť Boží hlas a rozpoznať ho.

Janka, si matkou osvojeného dievčatka. Viem, že na stretávke zo školy si dostala otázku, prečo si sa nechcela stať matkou radšej pomocou asistovanej reprodukcie. Ako si odpovedala ľuďom, ktorí nemusia zdieľať Tvoje morálne dôvody?

Odpovedala som tak, ako som to cítila a to, že toto riešenie nie je z môjho pohľadu morálne.

Ako dlho dozrievalo v Tebe rozhodnutie osvojiť si dieťa? Mala si strach a obavy?

Myšlienkou na adopciu som sa zaoberala dlhšie, ale tá fáza intenzívneho rozlišovania, či do toho ísť alebo nie, trvala približne rok, potom som si podala žiadosť na ÚPSVaR. Áno, samozrejme, že som sa aj obávala, veď išlo o moje najväčšie životné rozhodnutie.

Čo najviac zavážilo v Tvojom rozhodovaní?

Praobyčajná túžba ženy byť matkou. ☺ Hľadala som aj iné možnosti, ako ju uspokojiť, napr. pri práci s deťmi (opatrovanie detí v rodine, dobrovoľnícka práca na detskom oddelení v nemocnici a pod.), no nebolo to celkom to, čo by ma napĺňalo, takže som hľadala ďalej.

Ako reagovali Tvoji blízki – rodina, kolegovia v práci?

Stretla som sa väčšinou s pozitívnymi ohlasmi. V čase rozlišovania a prípravy na osvojenie, ktorá predchádza zaradeniu do zoznamu žiadateľov, som cítila, že potrebujem byť s touto myšlienkou sama, nechať ju v sebe postupne dozrieť, zvážiť aj svoje limity a riziká bez toho, aby ma ktokoľvek ovplyvňoval pozitívne, či negatívne. Veľa som sa modlia. O mojich zámeroch vedelo iba zopár mojich najbližších priateľov. Po zaradení do zoznamu čakateľov sa postupne tento okruh ľudí zväčšoval.

Koľko mesiacov trvalo Tvoje „tehotenstvo“, teda čas očakávania potom, ako si urobila rozhodnutie a bola si uznaná za pripravenú? A čo papiere, kontroly z úradov? 

Moje „tehotenstvo“, tzn. obdobie od zapísania do zoznamu čakateľov po absolvovaní prípravy až po narodenie mojej dcérky, trvalo 2,5 roka. Vtedy som sa už denne modlila za dcérku i za jej rodičov. Niekedy mi ten čas plynul rýchlejšie, inokedy sa mi zdalo, že sa vlečie. V tom čase som čítala myšlienku, že sa nemáme vzdávať len preto, že na niečo musíme dlho čakať, lebo raz ten čas, ten deň v budúcnosti aj tak príde a mohli by sme potom ľutovať, ak sme to predtým vzdali.

Ani samotný proces prípravy a spomínaných kontrol nebol až taký náročný, ako by sa mohlo zdať. Príprava, dotazníky, testy, návštevy z úradov idú za sebou postupne až raz zistíte, že to máte za sebou ☺

Ako si prežívala prvý rok materstva? Dieťatko si mala od bábätka…  Nemala si niekedy pochybnosti, či si do toho vôbec mala ísť?

Začiatky boli náročné aj kvôli tomu, že som odišla z práce zo dňa na deň, čo mi zamestnávateľ umožnil pod podmienkou, že budem pracovať ešte nejaký čas z domu, kým za mňa nájdu v práci náhradu. Navyše som bola v tom čase s dcérkou opakovane v nemocnici. Zvládla som to najmä vďaka podpore svojej rodiny.

Áno, mala som aj pochybnosti. No Pán Boh mi vždy v pravý čas poslal po niekom „smsku“ s uistením, že moje rozhodnutie bolo správne, tak som to potom prestala riešiť.

Tvoja dcérka je dnes šťastná škôlkarka so všetkými radosťami i starosťami tohto veku. Myslíš niekedy na to, čo by s ňou bolo, keby si ju nemala Ty?

Týmto sa veľmi nezaoberám. Napadlo mi párkrát, čo by s ňou bolo, keby zostala s biologickou rodinou… Ak by však bola osvojená do inej rodiny, predpokladám, že by bola rovnako milovaná a prežívala by rovnako šťastné detstvo ako u nás.

Chcela by si niečo povedať tým, ktorí túžia po dieťati, ale z adopcie majú obavy? 

Stretnite a porozprávajte sa s rodinami, ktoré už týmto procesom rozhodovania a prípravy prešli a majú doma osvojené deti, resp. deti v pestúnskej starostlivosti. Myslím si, že oni budú najlepšie vedieť odpovedať na vaše otázky a pochopiť vaše obavy. Ja som mala túto podporu u svojej vtedajšej kolegyne, ktorá mala dcérku v pestúnskej starostlivosti. A keď som sa stala mamou, pomáhala som zasa ja na ceste iným párom. Takto sa táto pomoc a podpora šíri ďalej. Rozhodne to stojí za to ☺

Mária Schindlerová a Jana

(kontakt máme v redakcii LPP)