Jen trochu klidu a životního prostoru!

V českom filme Křídla Vánoc  jeden z protagonistov vysloví prianie – podľa neho celkom skromné: „Jen trochu klidu a životního prostoru!“ Tiesni sa totiž so svojou rodinou v malom byte (aj so škrečkom). Želanie sa mu splní, ale úplne inak, než by si prial: polovica rodiny príde o život pri tragickej nehode. A zrazu má aj priestor, aj nezvyklé ticho, nikto okolo neho nebehá, nik sa neháda…

Pred niekoľkými rokmi sme v novinách uverejnili príspevok od mladého otca štyroch detí, ktorý pri stavbe domu takmer prišiel o tretie dieťa – vytúženého syna. Priznáva, že štvrté dieťa už neplánovali a chvíľu mu trvalo, kým to vo svojom vnútri spracoval.  Po tejto udalosti si jasne uvedomil, že ak chcel len tri deti, tak si mohol Pán vziať to predposledné, toho syna… (možno článok v archíve nájdeme).

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Život pod hviezdou o osudoch rodiny Munkovcov – Židoch, ktorí sa stali kresťanmi a za svoju vieru boli cez druhú svetovú vojnu internovaní do nacistických táborov a umučení (podobne ako Edita Steinová). Táto rodina si prešla mnohými ťažkosťami a prekážkami. Na prvý pohľad tragédia – z pohľadu večnosti povieme, že „si vyprali rúcha v Baránkovej krvi a teraz nám svietia ako hviezdy vo vesmíre“.

Nechcem teraz predkladať myšlienky typu „môže byť aj horšie“, ale vlastne vždy je to tak. Je to o nastavení v nás, v našej hlave, v našom srdci. Ak sa stane niečo, nad čím nemáme kontrolu – keď nás zaskočí tehotenstvo, hoci sme si ho neplánovali – prvé myšlienky v hlave sú:  Prečo? Urobili sme chybu? Zlyhala metóda? Akoby sme hľadali „vinníka“ – niekoho, kto za to môže. Akoby dieťa bolo trest. Alebo nejaká ťažkosť – vnímame ju skôr ako trest, nie ako výzvu.

Je to tak – nemáme veci pod kontrolou, aspoň nie všetko a úplne. Je dobré a správne plánovať, snažiť sa o zodpovednosť – vo všetkých oblastiach života. Nedávno som písala o odovzdanosti.

Stále viac poznávam, že to je to, čo všetci potrebujeme: prijať, keď veci nejdú podľa našich predstáv. Nepovažovať prekážky a ťažkosti za trest, ale za výzvu, ktorú s Božou pomocou vždy môžeme využiť na dobro.

A druhá skutočnosť je tá, že život je vždy hodnota, vždy dar. V periodiku Postoj bol nedávno článok o tom, ako ťažko je dnes v Číne zmeniť mentalitu mladých dospelých: desiatky rokov boli masírovaní politikou jedného dieťaťa, a hoci dnes už Čína „dovolila“ aj viac ako jedno dieťa, ľudia ich nechcú. Tých, ktorí sa rozhodnú pre druhé, označujú za fanatikov a sebcov.

A hoci objektívna realita ukazuje, že ľudia sú „aktíva“ (a teda potrební, sú hodnotou aj z ekonomického hľadiska), sú považovaní za „pasíva“ – teda za tých, ktorí berú, ktorí nás niečo stoja.

V podstate niečo podobné sa deje u nás, len s tým rozdielom, že ak oznámite prvé alebo druhé dieťa, okolie sa teší a gratuluje, ale ak oznámite tretie, štvrté, dokonca ďalšie – tak už sa stretáme s označením „bigotní katolíci“, fanatici, neviete, ako sa to robí, ste blázni a pod.

Smutné je, že najčastejšie to počuť od blízkych, od vlastných rodičov. Už veľa ráz som to počula: „Ako to povieme našim? Čo nám povedia rodičia?“

Dieťa je vždy „aktívum“. Iste, potrebuje čas, výživu, starostlivosť, berie rodičom energiu, „životný priestor aj pokoj“. Ale len dočasne!

Čo môžeme robiť? Nebojme sa života! Povzbuďme tých, ktorí majú málo toho „životného priestoru a pokoja“, že to je možné zvládnuť. Že v skutočnosti to nie je problém, len výzva. A Boh je VŽDY na strane života. Nedá nad naše sily, lebo so skúškou dá aj silu.

Mária Schindlerová