Askéza nie je sprosté slovo

Sebaovládanie spojené s odriekaním si, to sa dnes nenosí. Možno si niektorí spomíname, ako sme sa snažili – zvlášť v pôste alebo advente – každý deň priniesť niečo z lásky k Ježišovi alebo za niekoho: nejaké sebazaprenie, dobrý skutok… Sebazápor, askéza? Zdá sa, že sa z nich pomaly stávajú cudzie slová, ba priam škaredé, nepríjemné – zvlášť v dnešnej mentalite „žiť a užiť si“.

V jednu augustovú nedeľu sa čítalo evanjelium, ako nás Kristus pozýva ísť tesnou bránou a úzkou cestou. Tou namáhavejšou, ťažšou, náročnejšou. Nepopiera, že práve toto je cesta k nemu, k večnej radosti. Teda cesta sebaovládania, námahy, sebazáporu – askézy.

Nedávno som dostala otázku: Ako sa PPR pozerá na ťažkosti spojené s jeho praktizovaním? Či nás Cirkev nenechala s týmto bremenom samotných? Čo pre nás vlastne má – nejakú pomoc, povzbudenie, cestu…?

Pýtajúci sa myslel na všetky tie náročné situácie, ktoré PPR prináša: áno, je spoľahlivé, ale za cenu zdržanlivosti, neraz nepríjemnej a náročnej abstinencie, môže to prinášať napätie vo vzťahu, bolesť, aj tú fyzickú… tak ľahko sa nám môže zdať, že stačilo by tieto nepríjemnosti odstrániť a všetko by šlo ľahšie.

Upresnime ešte, že to nie „PPR sa pozerá“ – lebo PPR je len spôsob orientácie v plodnosti. Takisto ako nepovieme „ako sa včasná pracovná doba pozerá na ťažkosti s ranným vstávaním do práce a pod.“, ale bude nás zaujímať, ako sa človek (alebo zamestnávateľ) s týmito ťažkosti má vysporiadať.

Nuž tieto otázky ma viedli k tomu, aby som sa bližšie pozrela na to, aký je postoj Cirkvi, ktorá stále učí, že inej správnej a mravnej cesty v zodpovednom rodičovstve niet, k PPR a ťažkostiam spojeným s jeho praktizovaním.

Hneď v úvode encykliky Humanae vitae vyslovuje otázku, v ktorej hovorí o „hrdinskej námahe“ (odpoveď je v encyklike):

„Nebolo by vhodné vzhľadom na terajšie životné okolnosti a na význam, ktorý majú manželské styky pre svornosť a vzájomnú vernosť manželov, prehodnotiť doteraz platné mravné normy, najmä ak sa berie do úvahy, že ich možno zachovávať len s veľkou, niekedy až hrdinskou námahou?

Ovládanie pudov rozumom a slobodnou vôľou nepochybne vyžaduje askézu, aby citové prejavy manželského života boli v súlade s ustanoveným poriadkom a zvlášť aby sa zachovávala periodická zdržanlivosť. Táto disciplína, ktorá patrí k manželskej čistote, nielenže neškodí manželskej láske, ale naopak, dáva jej vyššiu ľudskú hodnotu.“

Vo Familiaris consortio (O rodinnom spoločenstve):

„Cirkev ako Matka prichádza na pomoc mnohým manželom, ktorí majú ťažkosti práve v tejto dôležitej otázke mravného života. Pozná dobre ich situáciu, často veľmi tvrdú a niekedy skutočne zmietanú ťažkosťami každého druhu, nielen osobnými, ale i spoločenskými. Vie, že veľa manželov naráža na ťažkosti nielen pri konkrétnom uskutočňovaní, ale aj pri samom chápaní hodnôt, ktoré mravná norma obsahuje.

Medzi nevyhnutné podmienky patria aj poznatky o telesnej prirodzenosti a o obdobiach plodnosti. V tomto smere treba podniknúť všetko, aby sa tieto poznatky sprístupnili všetkým manželom a predovšetkým všetkým mladým ľudom, a to prostredníctvom jasných, včasných a serióznych informácií a výchovou za pomoci manželských dvojíc, lekárov a odborníkov. Tieto poznatky majú potom vyústiť do výchovy k sebaovládaniu. Z toho vyplýva potreba čnosti čistoty a stálej výchovy k nej. Podľa kresťanského názoru čistota neznamená odmietnutie alebo pohŕdanie ľudskou sexualitou. Znamená skôr duchovnú silu, ktorá dokáže brániť lásku pred nebezpečenstvom sebectva a násilia a viesť ju k jej plnému rozvinutiu.

Úkon odovzdávania života má byť začlenený do celkového poslania kresťanského života, ktorý však nemôže prísť ku vzkrieseniu bez kríža. V tejto súvislosti možno pochopiť, prečo nemožno z rodinného života vylúčiť úsilie o sebazaprenie a sebaobetu, ba zo srdca ho treba prijať, aby sa tak prehlbovala manželská láska a stala sa zdrojom vnútornej radosti.“

Toto je len kratučký výňatok, ale aj ten ukazuje, že Cirkev dobre vie, čo to pre nás manželov znamená.

To, že nejde len o „cirkevnú“ záležitosť – teda niečo, čo si vymyslela Cirkev, potvrdzuje aj skúsenosť ľudstva naprieč dejinami a kultúrami: človek potrebuje výzvy, prekážky, istú dávku nepríjemností a stresu, lebo to ho posilňuje a zvyšuje jeho odolnosť.

Zároveň je pravda, že človek reaguje na očakávania, a to od malička. To ho posúva vpred. Rodič napríklad postaví dieťa pred nejakú výzvu a verí mu, že to zvládne. Že zvládne prejsť kúsok samo. Alebo keď postupne dostane na zodpovednosť nejakú prácu, neskôr postarať sa o mladších, zvládnuť výzvy primerané veku.

Boh nám verí. Postavil nás pred výzvu tým, ako zariadil odovzdávanie života a to, že nás stvoril ako ľudí s rozumom a vôľou. Že nás pozýva, aby sme sa podieľali spolu s ním na stále pokračujúcom diele stvorenia!

Áno, askéza a sebaovládanie je cesta náročná, je to kríž – ale zároveň cesta radostná, lebo vedie k Bohu, ku vzkriesenému Kristovi, ktorý nám sľúbil, že bremeno a jarmo nám síce nevezme, ale že nám ho pomôže niesť a že sa nám s jeho pomocou stane ľahkým a príjemným.

Mária Schindlerová