Ako vysvetliť neveriacemu zmysluplnosť PPR?

Vy sa pýtate, my odpovedáme…

„Je nejaký spôsob, ako vysvetliť zmysluplnosť prirodzených metód človeku, ktorý nie je veľmi presvedčený o viere, prípadne je úplný ateista?“

 

Dobrá otázka 🙂 – nemám však na ňu jednoduchú odpoveď. Úprimne poviem, že ak by som ja bola neveriaca, asi by mi na odmietnutie bariérovej antikoncepcie nestačili tie ekologické a zdravotné dôvody (hormonálnu antikoncepciu by som odmietla zo zdravotných dôvodov, prerušovaný sex pre jeho nespoľahlivosť a určitú neestetiku, sterilizáciu asi pre tú „konečnosť“…). Neviem, či by som sa viac zamýšľala – ale ak by môj manžel v takom prípade bol ten, ktorý veriaci je, tak určite by som chcela poznať jeho dôvody, jeho myslenie. Tak tu ponúkam pár inšpirácií, myšlienok: Dostojevskij povedal (v románe Bratia Karamazovci): Ak Boh nie je, všetko je dovolené. Ak totiž niekto neuznáva niekoho vyššieho od človeka, stráca oporný bod celej morálky, mravného správania človeka. Potom bude považovať za objektívne dobro, čo je dobré preňho, lebo k nemu – k človeku – musí potom všetko smerovať ako k najvyššej autorite. Človek bez viery v Boha má iný pohľad, iný hodnotový systém.

Ale aj ten má v sebe – možno niekde v hĺbke srdca – vedomie toho, že existuje čosi ako mravný zákon. Že nie je dobré napríklad kradnúť, podvádzať…Takisto že jediný správny postoj voči druhému človeku je spravodlivosť a láska. Spravodlivosť si vyžaduje, aby človek človeka nepoužíval ako prostriedok na získanie svojho cieľa – človek vždy musí byť „subjekt“, aj keď je objektom mojej lásky.

Takže minimálne je možné stavať na tomto rešpekte a spravodlivosti, bez ktorých nie je možná ani láska. Ak by som ja bola tá neveriaca a môj partner by bol veriaci, spravodlivosť a láska si vyžaduje, aby som rešpektovala jeho svedomie a to, že mu niečo svedomie nedovoľuje (teda napríklad, aby som od neho nevyžadovala antikoncepčné správanie). A naopak – ak je muž ten neveriaci a nevidí sám zmysel v prirodzených metódach (prečo spolu s nimi prijať náročnosť vyplývajúcu zo zdržanlivosti), mal by minimálne mať úctu a rešpekt voči tomu, ako to vníma jeho žena, a ak jej svedomie nedovoľuje prekročiť nejakú hranicu, nie je prejav lásky nútiť ju ísť proti svedomiu.

Okrem tejto morálnej stránky je možné poukázať na reálne benefity PPR: sú ekologické, zdraviu neškodné, pomáhajú orientovať sa vo svojej plodnosti – aj tej párovej, podporujú to „dobro“ plodnosti, teda toho, čo je zdravé a dobré. Nejdú proti tej cieľovosti sexuality – lebo prvotný cieľ toho, že sme sexuálne bytosti, je rozmnožovanie, možnosť tvoriť jednotu – byť to jedno telo.

A k tomu, aby sme boli aj „jedno srdce, jedna duša“ má smerovať vlastne celé manželstvo. Každý túži po láske, po jednote s druhým človekom, po tom, aby ten druhý bol naozaj jeho druhou polovicou… Jednota nie je vec kompromisov, ale postupného približovania sa k pravde – k zhode so skutočnosťou.

Boh je aj pravda, dobro, krása… možno aj ten neveriaci ho nájde postupne, v tom všetkom dobrom a krásnom, čo je v nás a v manželstve, aj keď to tak priamo nepomenuje.

Ďalším zo spôsobov poznávania pravdy aj v tejto oblasti je poznanie dôsledkov, keď ten mravný zákon prekročíme. Antikoncepčný styk prináša na prvý pohľad dobro príjemnosti, uvoľnenia. Ale ak tú plodnosť sami nejako vlastným zásahom odstránime, nie je možné, aby sa to neprejavilo na druhej strane.

Napríklad už len to, že spoľahlivosť antikoncepcie nie je 100 % (samozrejme, to ani pri PPR). Ale ak zlyhá antikoncepcia, máme tendenciu preniesť zodpovednosť na konkrétny antikoncepčný spôsob (zlyhala hormonálna antikoncepcia, zlyhal kondóm, nezafungovalo to…). Pri PPR vieme, že plodnosť sme sami nijako nezablokovali. Vieme, že „zo sexu sú deti“, a berieme na seba zodpovednosť za svoje správanie aj za jeho následky. Je to zodpovedné – „osobné“ rozhodovanie. Vieme, že plodnosť je ako taká niečo dobré. Nie je to niečo zlé, čoho sa potrebujeme zbaviť. Aj vtedy, ak si neželáme otehotnenie, prejavujeme rešpekt voči tejto biologickej potenciálnej schopnosti, lebo ju ničím neznásilňujeme, neprerábame sa na neplodných.

A nakoniec – aj ten, kto nie je veriaci, vie pochopiť, že sex má byť prejavom lásky. Tej špecificky manželskej, lebo má v sebe tú silu, tú potencialitu odovzdávania života. Preto má mať svoj rámec (manželstvo) a preto nie je dobré ani krásne, ak by z neho ostalo len uvoľnenie sexuálneho napätia.

Nuž, stále platí, že jednota je proces. Nie je to čosi hotové, ale je to stále pred nami ako výzva. Pri tom všetkom však ako veriaci máme vieru, že Boh miluje každého – aj toho, kto ho ešte nepozná alebo celkom nepozná. A je prvý pripravený podať pomocnú ruku – no stále rešpektuje slobodu človeka, ktorú mu dal.

Mária Schindlerová